Vznášame sa nad vodami Viktóriinho jazera. Pod nami sa z hladiny tretieho najväčšieho jazera na svete vynárajú početné ostrovy. Je krátko pred Silvestrom a my traja sme na palube lietadla spoločnosti British Airwais, ktorou letíme z Londýna. Medzipristátie sme mali v hlavnom meste Ugandy - Kampale, na brehoch Viktóriinho jazera a teraz smerujeme do Dar-Es-Salamu, hlavného mesta Tanzánie.
Na letisku sme okrem obvyklých colných formalít kontrolovaní aj z toho, či sme preočkovaní proti žltej zimnici. Je to veľmi nebezpečná a smrteľná choroba a v Tanzánii je toto očkovanie povinné. Vo východnej Afrike si treba dávať pozor aj na rozšírenú maláriu a tak sme zásobení tabletkami Lariam. Odporúčajú sa aj tabletky na dezinfekciu vody, ktorá je v týchto končinách závadná. My sme používali Pantocid a za celý mesiac sme nemali problémy.
Konečne vychádzame pred budovu letiska a v okamihu sme mokrí ako myši. Na sebe máme totiž oblečené ešte zimné veci z domova a tak sa priamo na ulici rýchlo prezliekame do krátkych nohavíc a tričiek. Vysokú teplotu tu znásobuje stopercentná vlhkosť vzduchu nakoľko Dar-Es-Salam leží pri brehoch Indického oceána.
Prvú noc na africkej pevnine prežívame dosť dramaticky. Je taká horúčava, že spať sa nedá a tak väčšinu času trávime pod sprchami, pričom nám spoločnosť robia hejná švábov. Preto sme sa hneď nasledujúci deň rozhodli odísť preč a navštíviť náš prvý cieľ cesty, ostrov korenia - Zanzibar.
Slovo Zanzibar znamená Krajina čiernych. Sem boli privádzaní počas troch storočí spútaní obyvatelia východného pobrežia Afriky, ale aj hlbokého vnútrozemia, aby boli neskôr predaní do otroctva a prevezení na Americký kontinent. Do roku 1964 bol Zanzibar samostatným štátom. Vtedy sa spojil s Tanganikou a vznikla dnešná Tanzánia.
Rýchloľodou typu katamaran nám cesta na ostrov trvala necelé dve hodiny. Pristávame v hlavnom meste ostrova, ktoré má rovnomenný názov. V meste sa prelína anglický koloniálny štýl s arabskými a indickými prvkami. Budovy veľmi trpia všadeprítomnou vlhkosťou a omietka na nich je zájdená plesňou.
Prehliadka Zanzibaru sa pre jeho neveľké rozmery 85x35 km dá najlepšie zvládnuť na motorke. Na nej sa dostanete k fantastickým plážam na severnom pobreží, ale aj k unikátom ostrova, chráneným a ohrozeným červeným opiciam a delfínom, s ktorými sa dá spolu pohrať a zaplávať si v mori. Počas návštevy Zanzibaru sme obdivovali rôzne druhy korenia, ktorých je ostrov veľkým producentom. Najviac sa tu pestujú klinčeky, čierne korenie, škorica a mnohé iné.
Po návrate na pevninu pokračujeme autobusom ďalej na sever. Naša ďalšia zastávka je v Usambarských horách, ktoré tvoria dvetisíc metrov vysoký predel medzi oceánom a vnútrozemím. Niekoľkodňovým pobytom v horách sa chceme aklimatizovať na náš hlavný cieľ, na najvyšší vrchol Afriky - Kilimandžáro 5895 m n. m. Problém výstupu na Kilimandžáro totiž nespočíva v jeho obtiažnosti, ale v rýchlosti postupu. Nakoľko sa musia povinne najímať sprievodcovia a nosiči, každý deň výstupu stojí okolo 100 dolárov na osobu. Preto si nemôžeme dovoliť žiadne zaváhanie, chorobu alebo nevoľnosť.
Usambarské hory sa tiahnú v smere sever - juh v dĺžke 100 km a šírke 40 km a ich reliéf sa podobá našim Nízkym Tatrám s tým, že sú porastené hustým pralesom. Z náhornej plošiny, ktorá sa strmo dvíha nad savanou do výšky 1400 metrov vyrastajú jednotlivé vrcholy do nadmorskej výšky v priemere 2200 m.
V strede pohoria leží mestečko Lushoto, ktoré je správnym centrom oblasti. Tu sa ubytovávame v hoteli Mandarin. Hotel síce nemá strechu a vyzerá tak, že až raz budú peniaze, majiteľ pristaví ďalšie poschodie, ale aj tak sa tu cítime ako v raji. V prvom rade v tejto nadmorskej výške už nie je taká horúčava a vlhkosť vzduchu, ako pri oceáne a je tu tiež božský kľud. Ako sme na druhý deň zistili, toto využívali aj bývalí anglickí koloniálni páni Tanganiky a stávali si tu rekreačné sídla. Neďaleko Lushota je postavené aj letné sídlo prezidenta Tanzánie.
Tri dni sme strávili pobytom a túrami v týchto horách. Z okraja náhornej plošiny sú nádherné výhľady. Vidno dokonca až na vrchol Kilimandžára vzdialeného vzdušnou čiarou 250 km. Ľudia v pralese žijú primitívnym spôsobom v hlinených chatrčiach. Videli sme, ako si zakladajú nové políčka. Podpália kus pralesa. Poškodené a suché stromy potom spracujú, buď na kúrenie alebo na iné domáce potreby. Nakoniec zhorenisko vyklčujú a zorú. Obyvatelia chatrčí sú na počudovanie veľmi čistotní. Vždy, keď sme prechádzali cez nejakú bystrinu, našli sme v nej ženy prať prádlo, ktoré potom povievalo na šnúrach napnutých medzi banánovníkmi.
Po oslavách Nového roka, ktoré trávime v Lushote, vyrážame opäť na sever ku Kilimandžáru. Doprava v Tanzánii funguje perfektne. Každý autobus, mikrobus aj taxík má svojich nadháňačov a keď je vozidlo plné, potom sa ide. Cestovné poriadky neexistujú. Keď sme vnikli do tajov dopravy, tak sme si čas odchodu vyberali podľa obsadenia vozidla. Keď sme sa ponáhľali, vošli sme do plného a keď sme sa neponáhľali a chceli sme sedieť, tak sme sadli do prázdneho dopravného prostriedku a čakali sme, až sa naplní. Viac ako pol hodiny sme však nikdy nečakali.
Po 270 km cesty na sever sa dostávame do Marangu - horského strediska rozloženého pod svahmi Kilimandžára. Nasledujúci deň vybavujeme sprievodcu a nosičov. Dokonca máme aj vlastného kuchára a títo všetci nás budú sprevádzať až do posledného výškového tábora v 4750 m n. m. Cestou do hotela sme sa dali zlákať miestnym umelcom, ktorý nás zaviedol do svojej chatrče. Usadil nás na posteľ a začal nám ukazovať obrazy lepené z rôznych druhov listov a kôry. Úspešne sme odolali jeho snahe niečo nám predať, ale aj tak sme si od neho odniesli pamiatku. Bolo to niekoľko blších uštipnutí.
Ráno nás čaká pred hotelom auto, ktorým sa vezieme k bráne Národného parku Kilimandžáro do výšky 1970 m n. m. Národný park bol vyhlásený v r. 1977. Brána je strážená vojakmi so samopalmi. Po kontrole povolení sme vpustení za bránu spolu s našimi piatimi sprievodcami. Títo si dávajú na hlavy všetok materiál a naša cesta k vrcholu začína.
Prvý deň cesty stúpame pralesom. Z obrovských stromov visia lišajníky ako nejaké obrie fúzy, medzi lianami sem tam zazrieme zvedavú opicu a pod stromami rastú stromovité paprade, ktoré sú aj dvakrát vyššie ako my. Voľným tempom dochádzame k chate Mandara do výšky 2727 m n. m. a tu trávime noc.
Akonáhle dosahujeme na druhý deň výstupu výšku 3000 m, prales mizne ako mávnutím čarovným prútikom a na jeho miesto nastupuje pokrútená kosodrevina a lúky s množstvom kvetov. Prvý raz tu vidíme najzaujímavejší endemit flóry Kilimandžára, ktorý sa vyskytuje len tu a to vo výške 3000 až 4000 metrov. Sú to gigantické stromovité Senecie Johnstoni s mohutnými vojármi listov na vrchole. U nás dosahujú jedince podobného druhu maximálnu výšku 1 meter a tu nie sú výnimkou 5-6 metrové rastliny. Večer nás čaká chata Horombo vo výške 3780 m n. m. Spoločnosť pri večeri nám robia plchovia. Motajú sa nám pod nohami a vyžadujú si tiež niečo pod zub.
Na tretí deň výstupu sa asi po hodine prehupneme cez horský hrebeň a ocitáme sa v údolí tvorenom tmavočervenou sopečnou horninou úplne bez vegetácie. Po ľavej strane je hlavný masív Kilimandžára - Uhuru 5895 m n. m. a po pravej strane je jeho druhý nižší vrchol Mawenzi 5151 m n. m. Tretí, najnižší vrchol masívu Kilimandžára - Shira, je skrytý za hlavným vrcholom. Na chate Kibo 4750 m n. m. je už riadna zima. Nad nami čnie do výšky 1100 m obrovská hmota skál, piesku, lávy a ľadu - hlavný vrchol Kilimandžára.
Keďže náš rýchly postup sa začína odrážať na zdravotnom stave a všetci pociťujeme príznaky horskej choroby, vyrážame krátko po polnoci k vrcholu. Nosiči už s nami nejdú a zostávajú v poslednom tábore. Nepríjemná sutina na strmom svahu sa nám kĺže pod nohami, čo dosť sťažuje postup. Ešte že v tme nevidíme, čo nás ešte čaká. Na hranu obrovského krátera tzv. Gilmans Point 5685 m n. m. vystupujeme o 5 hod. Tu sa do nás oprel prudký vietor a mráz môže dosahovať okolo mínus 10 stupňov Celzia. Odtiaľto kedysi naši známi cestovatelia Hanzelka so Zikmundom zostúpili na dno krátera. Nás čaká ešte 200 výškových metrov výstupu po ľadovci na hrebeni bičovanom prudkým vetrom. Prejsť dva kilometre nám trvalo skoro dve hodiny a tak krátko pred siedmou hodinou ráno stojíme na najvyššom bode afrického kontinentu. Obrovská ľadová stena padá kolmo dole z vrcholu na sever do Kene. Rýchlo fotíme a začíname zostupovať, aby sme vyhrali preteky s horskou chorobou. Jediným liekom na ňu totiž je okrem umelého kyslíka rýchly zostup čo najnižšie. Preto sa zastavujeme až na chate Horombo v 3780 m n. m., kde nám už nehrozí nebezpečie. Konečne si môžeme dovoliť aj menšiu oslavu víťazstva nad vrcholom Kilimandžára.
Nasledujúci piaty deň zostupujeme do Marangu a keďže je tu pre nás dosť draho, pokračujeme autobusom ďalej, až do sto kilometrov vzdialeného mesta Arusha, ktoré je správnym strediskom oblasti. Je tu medzinárodné letisko a tak záujemci len o rýchly výstup na vrchol Kilimandžára môžu priletieť priamo sem a potom odletieť preč. Nás však čaká ďalšia cesta do národných parkov Tanzánie a ďalej do Kene.
Cez národné parky do Mombasy
Arusha, hlavné mesto rovnomennej správnej oblasti na severe Tanzánie, je ako predurčené pre rôzne turistické aktivity náročných výletníkov. Má autobusové spojenie s neďalekou Keňou a na medzinárodnom letisku pristávajú lietadlá z rôznych kútov sveta. Najviac samozrejme láka výstup na Kilimandžáro, ale aj záujemci o pozorovanie divej zvere si tu prídu na svoje. Priamo nad mestom sa týči do morskej výšky 4556 m n. m. činná sopka Mt. Meru, ktorá je centrom Národného parku Arusha. Mimochodom sme sa tu dozvedeli, že ani Kilimandžáro nie je úplne vyhasnutou sopkou, ako sme si mysleli. Na jeho svahoch sú časté výrony horúcich plynov a výnimkou nie sú ani otrasy pôdy. Dokonca v r. 1948 sa vnútri tohto obra začalo ozývať dunenie a unikajúce plyny boli tak horúce, že vrcholové ľadovce sa začali rozpúšťať.
Na západ od Arushe leží tzv. “Great Rift Valley“ - Údolie Veľkého zlomu. Tento gigantický zlom sa ako obrovská jazva v zemskej kôre tiahne územím východnej Afriky od Etiópie až na juh Tanzánie. Je široký desiatky kilometrov a jeho hĺbka je stovky metrov. Toto geologicky mladé a nestále územie je posiate sopečnými kuželmi. Od Veľkého zlomu až po Viktóriino jazero sa v súvislom páse tiahne oblasť troch národných parkov. Jedná sa o Národný park Lake Manyara, Národný park Ngorongoro a Národný park Serengeti. Tieto tri parky sme sa rozhodli navštíviť.
Skoro ráno prichádza pre nás pred hotel terénny automobil. Má odsúvaciu strechu, aby sa z neho dala dobre sledovať divá zver. Nakladáme stany, proviant na varenie a vyrážame do Národného parku Lake Manyara. Ako tak slušná cesta sa po pár kilometroch mení na niečo medzi oranicou a vlnitým plechom a toto všetko je poprekladané miestami kde si pozeráme pod nohy, či nám na dlážke auta netečie ešte voda. Musím však povedať, že nasledujúce dni predčili všetky naše očakávania a okrem už spomínaných prekážok pribudlo k tomu všetkému ešte hlboké bahno, do ktorého sme párkrát zapadli až po podvozok.
Navečer sa ocitáme v krajine osídlenej najzaujímavejším východo-africkým kmeňom - Masajmi. Žijú v rozsiahlych oblastiach pozdĺž tanzánsko-keňskej hranice, kde pasú stáda dobytka. Ich počet sa odhaduje asi na pol milióna. V stepi žijú v manjatách - masajských osadách, ktoré sú obohnané nepriestupnou ohradou z tŕnitých kríkov. Ohrada v noci chráni okrem ľudí aj dobytok pred divou zverou. Chatrče si Masaji stavajú tak, že kostru vypletú z prútov a túto potom vymažú blatom zmiešaným s kravským trusom. Masaji sa časom sťahujú na nové pastviny. Osada sa jednoducho zapáli a putuje sa ďalej. Oblečenie tvorí typická červená plachta prehodená cez plecia na spôsob ponča a v páse previazaná. Každý muž je vyzbrojený oštepom, palicou v podobe kyjaka a nožom. Ušné laloky si Masajovia prepichujú a umelo predĺžujú a rozťahujú rôznymi náušnicami. Jeden márnotratník si dokonca zväčšoval dieru v uchu veľkým monočlánkom do baterky. Masajovia sa živia prevažne mäsom, krvou a mliekom svojho dobytka. Dobytku odoberajú krv niekoľkokrát do mesiaca, zmiešajú ju s mliekom a až potom ju pijú.
Našu exkurziu p NP Lake Manyara sme začali návštevou malého múzea s vykopávkami predhistorických zvierat, ktoré tu žili v dávnych dobách. Hneď za vstupnou bránou NP nám cestu skrížilo stádo orangutanov. Sedeli na ceste a tak musíme čakať, kým neodídu. Necelý kilometer ďalej sme narazili na skupinu slonov. Pasú sa v skupinách i osamote a jeden zvedavec si vykračoval dokonca po ceste priamo k nám. Tesne pred nami našťastie zahol do húštiny. U jazera sme našli niekoľko kúpajúcich sa hrochov a v okolí vidíme pasúce sa žirafy, zebry, byvoly kaferské a gazely rôznych druhov. Cestu nám skrížili aj svine bradavičnaté s mladými prasiatkami.
Ráno si fotíme pelikány a čierne marabu, ktoré nám v noci robili spoločnosť na strome nad táborom, balíme a nakladáme veci do nášho auta a začíname stúpať od Veľkého zlomu k svahom ďalšieho NP Ngorongoro. Horko ťažko obchádzame zapadnuté autá, ktoré sa nedokázali vyškrabať hore po rozmoknutom teréne, až sa nakoniec ocitáme v nadmorskej výške 2300 m, na hrane krátera Ngorongoro. Pred nami sa otvára fantastická panoráma najväčšieho krátera na svete, ktorého priemer je 20 km a jeho steny padajú kolmo do 600 metrovej hĺbky. Je to vlastne obrovská zoologická záhrada, ktorej múry tvoria steny krátera. Po úzkej cestičke schádzame na jeho dno, ktoré je po dlhotrvajúcich dažďoch veľmi rozmoknuté. Je tu zapadnutých už 6 džípov a tak musíme dávať veľký pozor, aby sme nedopadli podobne. Levy sú rozumnejšie a pred vlhkom sú schované v korunách stromov. V strede krátera je jazero a jeho brehy sú ružové od tisícov tiel plameniakov. Z úctivej vzdialenosti nás sleduje stádo pštrosov a neďaleko loví svorka šakalov. Deň sa končí a my začíname výstup na hranu krátera, kde máme tábor.
Posledným národným parkom, ktorý nás čaká je NP Serengeti. Zrána schádzame zo svahov sopky Ngorongoro do šírych rovín Serengeti, ktoré sa tiahnu až za hranice s Keňou a na západe končia u Viktóriinho jazera. Prechádzame medzi tisícové stáda pakoní a zebier. Medzi nimi sú vtrúsené antilopy a gazely. Žirafy, byvoly a pštrosy sa popásajú v samostatných skupinkách. My máme namierené k Olduvajskej rokline. V nej sa rieka hlboko zarezala do zeme a z jednotlivých vrstiev nánosov vyniesla na svetlo kostry pravekých zvierat staré milióny rokov. Spolu s nimi sa tu našli aj kamenné nástroje vyrobené ľuďmi a zbytky 600 tis. Rokov starého Zinjanthropa, ktorý tvorí spojovací článok medzi opočlovekom a dnešným človekom. Neďaleko odtiaľto sa našli odtlačky stôp predchodcu človeka staré 3.600000 rokov. Tieto stopy vznikli v bahne, ktoré hneď zasypal horúci popol zo sopečného výbuchu a tak sa zachovali až do dneška. Všetky tieto nálezy sme prezreli v miestnom múzeu.
Po návrate do Arusche nasadáme na autobus, ktorý s nami smeruje do hlavného mesta Kene - Nairobi. Po prechode hranice dostávame defekt a tak si môžeme v kľude prezrieť niekoľko metrov vysoké stavby termitov.
Zvonku vyzerajú bez života, ale vnútri je čulý ruch. Z podzemných poschodí vedú schody ďaleko za potravou do okolia. Termiti sa živia odumretými stromami a kríkmi, skrátka celulózou. Ako základný kameň termitiska slúžia stojace odumreté kmene stromov, ktoré termiti obaľujú pieskom z okolia zmiešanom s ich slinami. Vzniká úžasné pevná malta.
Centrum Nairobi je vystavané v európskom štýle. Len čo však zájdete trocha ďalej od stredu mesta, ocitnete sa v nepredstaviteľnej špine. Tu v chatrčiach žijú miestni bedári. V Nairobi je aj vysoká kriminalita, o čom sa presvedčil Miro Šmatlo. Išiel si vybaviť niečo na veľvyslanectvo a cestou v parku ho prepadlo šesť černochov. Zobrali mu peniaze a všetky doklady. Celý nasledujúci deň nám zabralo vybavovanie náhradných dokladov a letenky. U policajtov nás utešovali, že takéto prepadnutia sú bežné a musíme byť radi, že neprišlo k vražde. Nakoniec všetko dobre dopadlo a Miro odlieta domov.
Zostávame už len dvaja a rozmýšľame, čo ďalej. Nakoniec sme sa rozhodli, že ešte skúsime vystúpiť na najvyšší vrchol Kene - Mt. Kenya 5199 m n. m. Po 190 km dlhej ceste na sever sa ocitáme v mestečku Nanyuki, ktoré sa nachádza priamo na rovníku. V diaľke sa vypína zubatý hrebeň hory Mt. Kenya. Po nezbytnom fotení na nultej rovnobežke sa vydávame pešo k jej úpätiu. Nachádzame tu veľmi pekný čistý hotel pripomínajúci skôr nejaké sídlo na anglickom vidieku. Cena je tiež prijateľná a tak tu zostávame.
Naše ďalšie plány však hatí počasie. Úsporný niekoľkodňový tropický lejak zaháňa z hory všetky horolezecké výpravy. V správach počúvame. Že rozvodnené rieky začínajú podomieľať cesty a keď sa chceme dostať späť do Nairobi, nesmieme váhať. Ako taxík si vyberáme terénny džíp a že sme volili dobre, nám potvrdilo niekoľko brodení cez rozvodnené potoky, ktoré sa začali vylievať z korýt.
Záver nášho pobytu vo východnej Afrike chceme stráviť na plážach Indického oceána v Mombase. V Nairobi sa však z novín dozvedáme, že v celej krajine je dopravný chaos a jediná cesta do Mombasy je prerušená, lebo rozvodnená rieka strhla most pri meste Kibwezi. Cesta lietadlom je v momentálnej situácii tiež neistá a tak naša voľba padla na železnicu. Dráhy sa tu správajú trhovo a o pár hodín cena cestovného stúpa o polovicu. Na peróne je nával ľudí a tak pre istotu naskakujeme do ešte idúceho vlaku a obsadzujeme si miesta na sedenie. Menej šťastní cestujúci si sadajú do uličky na zem a začína sa naša 500 km dlhá cesta z Nairobi do Mombasy, ktorá nám trvala 14 hodín. Najväčší problém počas cesty nám robil záchod, ktorý tvorila len veľká diera v dlážke vagóna. Stredom diery boli navarené 2 kovové tyčky, aby človek nevypadol na koľajnice, lebo rukoväte na držanie tu žiadne neboli.
Prvými objaviteľmi východoafrického pobrežia boli arabská, indickí a čínski moreplavci už niekoľko storočí pr. n. l., čo dokumentujú archeologické nálezy. Portugalský moreplavec Vasco de Gama pristál na tomto pobreží v r. 1502 pri svojej ceste do Indie. Portugalci si potom privlastnili toto pobrežie na úkor arabských kolonizátorov a v r. 1593 postavili v Mombase pevnosť Fort Jesus. Po krvavých válkach a vzburách dobyli Arabi v r. 1696 Mombasu späť.
Mombasa, ako jediný významný kenský prístav, je križovatkou kultúr a náboženstiev z celého sveta. Vedľa seba tu stoja budhistické a hinduistické chrámy, islamské mešity, kresťanské kostoly a katedrály anglikánskej cirkvi. Mesto má aj medzinárodné letisko. Najviac sem prilietajú nemecky hovoriaci turisti, takže sa tu dá celkom dobre dohovoriť po nemecky.
Na sever a juh od Mombasy sa tiahnu fantastické pláže s čisto bielym jemným pieskom. Korálové podmorské útesy zasa ponúkajú možnosti potápačom. Keďže nie sú hlboko pod vodou, stačí na ponáranie len dýchacia trubica, okuliare a plutvy. Keď sa človek nasýti mora, môže vyraziť do vnútrozemia, do Národných parkov Tsavo a Shimba Hilla. Možností ubytovania je nepreberné množstvo od lacných až po tie najdrahšie. Každý si môže vybrať podľa hrúbky svojej peňaženky.
Náš pobyt v Keni sa chýli ku koncu. Nasadáme opäť na vlak do Nairobi. Ako posledný africký pozdrav vidíme tesne pred hlavným mestom dlhé krky žiráf, ktoré sa kolíšu v rannom svitaní nad akáciami okolo trati. Lúčime sa s Afrikou. Čaká nás už len let cez Londýn do Viedne.
|
|
 |
